Parkour, jeho história a vývoj

Kde a ako to všetko začalo

 

Ak pátrame po vzniku parkouru, musíme sa vrátiť na počiatok devätnásteho storočia. Vďaka francúzskemu filozofovi Jean-Jacques Rousseauovi (1712 – 1778) je Francúzsko dodnes považované za krajinu, kde vznikli prirodzené smery telesnej výchovy. Rousseau vyzdvihoval prírodného človeka nad človeka kultúrneho a volal po návrate k prírode. Vo svojom rozsiahlom diele Rozpravy – o pôvode nerovnosti medzi ľuďmi sa Jean-Jacques Rousseau zaoberá aj témou fyzickej zdatnosti človeka. Vraví, že len silní prežijú a tým sa príroda líši od našej spoločnosti. Naše telo nazýva ako jediný nástroj na rôzne úkony. Vo svojej práci spomína jednu zo slabostí človeka a to práve neschopnosť využívať naše telo plnohodnotne ako nástroj a prirovnáva ho k našim predkom. Človek sa v časoch minulých musel stať obratným, rýchlym v behu a zápase. Musel sa naučiť prekonávať prekážky pri boji s nepriateľom. Tieto úvahy dali podnet k ďalšiemu rozvíjaniu prirodzených metód.

Jedným zo zakladateľov prirodzenej telovýchovnej metódy vo francúzsku bol španielsky dôstojník Francisco Amoros y Ondeano (1770 – 1846). Počas svojho pôsobenia sa snažil nadväzovať na Rousseauovu prácu. V roku 1820 založil v Paríži vojenský telovýchovný tábor, kde aplikoval telesné cvičenia na podklade anatómie a fyziológie. Spájal prirodzené metódy cvičenia s cvičením na náradí, vymýšľal nové konštrukcie na cvičenie ako napríklad lešenie pozdĺž celej steny, lešenie na šplhanie. Jeho tábor bol v roku 1837 zatvorený kvôli politickým zmenám vo francúzsku a telesná výchova bola vytesnená ako zo škôl, tak i z armády. Nové pojatie prirodzenej metódy telesnej výchovy prišlo až po roku 1870, kedy Francúzsko prehralo vojnu s Pruskom. Porážka francúzska poukázala na to, že ich mládež nie je fyzicky zdatná a snažili sa hľadať najlepší telovýchovný systém. Francúzski lekári presadzovali švédsky telovýchovný systém. Za zakladateľa švédskeho telovýchovného systému sa považuje Pehr Henrik Ling. Švédske metódy presadzovali liečebný význam telesnej výchovy. Vďaka nemu sa stala švédska metóda telovýchovy známa po celom svete.

Georges Demény (1850 – 1904) spočiatku zavedenie švédskeho systému vítal, no potom, po jeho výskumoch ho podrobil ostrej kritike. V diele Vedecké základy telesnej výchovy (Les Bases scientifiques de 1’Éducadon physique, 1903) sa postavil proti švédskemu telovýchovnému systému, odmietal umelé cvičenia a prikláňal sa k prirodzenej metóde cvičenia. Jeho kritika odstránila tzv. dogma švédskeho systému. Ten bol neskôr zmodernizovaný a jeho učenie podporilo i rozvoj ženských telovýchovných smerov. Jeho učenie ovplyvnilo i skutočného zakladateľa prirodzenej metódy Georga Héberta.

Kľúčovou osobou pre vznik parkouru sa stal Georges Hébert (1875 – 1957) a jeho vlastný systém prirodzenej telesnej výchovy a fyzických cvičení. Bol to priekopnícky francúzsky pedagóg telesnej výchovy, teoretik a inštruktor. Hébert ako osemnásť ročný pôsobil u vojnového námorníctva vo Francúzku. Pri svojej vojenskej službe cestoval po celom svete, kde sa inšpiroval a bol ohromený fyzickými a pohybovými schopnosťami domorodých národov, hlavne v Afrike. Tu ho fascinovali domorodci a ich dokonalé splynutie s prírodou. Ich správanie vychádzalo z vrodených inštinktov a pohybov. Po svojom návrate z týchto ciest sa vrátil do Francúzka a stal sa inštruktor fyzickej výchovy námornej pechoty v Lorient, kde začal definovať princípy jeho vlastného systému telesnej výchovy a zavádzať tzv. prirodzené metódy. Cieľom jeho systému je vytvoriť silné bytosti. Tieto bytosti z fyzického hľadiska by mali byť schopné skákať, bežať, pohybovať sa po všetkých štyroch, loziť, udržať si rovnováhu, brániť sa a plávať. Francúzski vojaci sa touto teóriou inšpirovali a vytvorili to, čo je dnes známe pod názvom parcours du combattant, teda (prekážková trať). Ukážka toho ako vyzerala táto prekážková trať si môžete pozrieť na nasledujúcom obrázku.

Za oficiálneho zakladateľa, alebo inak človeka, ktorý sa snažil inovovať systém prirodzenej metódy Georgesa Héberta sa považuje Francúz Dávid Belle.

Dávid Bell sa k tejto prekážkovej trati a Herbertovej prirodzenej metóde dostal vďaka svojmu otcovi, Raymondovi Bellovi, ktorý sa ako francúzsky vojak týmto disciplínam aktívne venoval. Dávid Belle bol fyzicky nadaný a zaujímal sa o rôzne pohybové cvičenia ako gymnastika, bojové umenia a mnohé ďalšie. Hľadal využitie týchto pohybových disciplín v bežnom živote. V roku 1997 sa presťahoval do Lisses. Tu sa k nemu pridávajú ďalší ľudia, ktorým sa zdá byť tento súhrn rôznych akrobatických a pohybových disciplín atraktívny (napr. Sébastien Foucan). V tom istom roku založili skupinu Yamakasi (v preklade silná duša, silné telo) a neskôr vzniká oficiálne označenie, ktoré vystihuje túto disciplínu, teda Parkour. Skupina Yamakasi nemala dlhú existenciu. Rozdelili sa v roku 1998 po určitých nezhodách. V roku 2001 nakrútili zostávajúci členovia tejto skupiny film Yamakasi, Dávid Belle ho označil za prostitúciu umenia. Veľký boom nastal v lete roku 2003 po odvisielaní reportáže Jump London vo Veľkej Británii Kanálom 4. Táto reportáž so Sébastienom Foucanom, Jérôme Ben Aoues a Johann Vigroux odštartovala rýchle šírenie parkouru v celej krajine a taktiež do okolitých štátov. Zároveň vzniká nový prúd a napokon autonómna disciplína s názvom freerunning.

Definícia parkouru a vznik nových prúdov

Parkour môžeme definovať ako fyzický pohyb, pri ktorom sa snaží atlét dostať z bodu A do bodu B čo najrýchlejším a najefektnejším pohybom. Dôležitou charakteristikou parkouru je efektivita (účinnosť). Parkourista (fran. Tracuer) sa snaží pohybovať rýchlo, ale tiež s čo najmenšou spotrebou energie a najpriamejšou možnou cestou. Fyzická časť tréningov je podľa Davida Bella založená na prekonávaní všetkých prekážok, ktoré sa v ceste vyskytnú. Napríklad rôzne steny, lavičky, múriky, zábradlia, ploty. Predstaviť si to môžeme na príklade ohrozenia. Človek sa v rámci pudu sebazáchovy buď bráni, konfrontuje, alebo uteká. Bojové umenia pripravujú ľudí na útok, parkour pripravuje ľudí na útek. Demonštrovať si to môžeme aj na príklade labyrintu. Zatiaľ čo bežný človek by hľadal cestu klasicky, parkourista by si našiel najkratšiu a najrýchlejšiu alternatívu.

Ako už bolo spomínané, popri parkoure vznikla aj iná disciplína, ktorá z parkouru vychádzala. Nazývala sa freerunning. Toto nové medzinárodné hnutie vzniklo v parížskom predmestí Lisses z detských hier mladého Sébastiena a jeho priateľov. Ako mladí chodili po škole na detské ihrisko, kde mali k dispozícii rôzne prekážky. Začalo to nevinnými skokmi cez prekážky a neskôr sa to rozvíjalo ďalej. Sébastien v dokumente Jump London tvrdí, že freerunning má korene v detskej predstavivosti, zvedavosti a hravosti. Tento pohľad sa u pokročilejšieho freerunnera nemení, ale zostáva mu, čo mu dáva schopnosť byť kreatívny v priestore. Slovo freerunning bolo po prvýkrát použité v dokumente Jump London, kde ho definoval a použil Sebastien Foucan. Inovoval parkour do novej formy, kde zahrnul aj akrobaciu, a tak definoval novú disciplínu freerunning, – ako metódu sebavýrazu.

Hlavným princípom vo freerunningu bolo sebavyjadrenie v priestore a to hlavne plynulo bez obmedzenia pohybu. Po prvýkrát narážame na určitý rozkol medzi parkourom a freerunningom. Vo freerunningu môžu byť použité rôzne akrobatické prvky ako saltá, premety, rôzne akrobatické prvky z bojových umení, zatiaľ čo v parkoure sa striktne odmietali. Tu šlo predovšetkým o to dostať sa z bodu A do bodu B čo najrýchlejším spôsobom, zatiaľ čo vo freerunnigu šlo o sebavyjadrenie seba samého v priestore, kde nehrala rolu rýchlosť, ale efektivita daného pohybu. Freerunning sa preto stal atraktívnejší hlavne pre mladých ľudí, pretože ich fascinovali najmä saltá, ktoré sa stali ústredným prvkom.

Parkour, jeho história a vývoj
5 (100%) 4 votes

Komentáre